Cuz I can love you more than this 45

Trochu kratšia a z môjho pohľadu aj smutnejšia, no v mojom stave sa dá ťažko čakať niečo iné...v podstate som si vyliala srdce, aj keď nie tak úplne ;) Snáď sa bude páčiť :)

„Vyzerá to tak, že ste v poriadku slečna. Musíte však ešte veľa oddychovať a v žiadnom prípade sa nestresovať alebo namáhať. Radšej netreba nič riskovať.“ Povedal doktor, kým som si na seba naťahovala tričko.

„Ďakujem vám pán doktor.“ Potriasol mu rukou Niall a spoločne sme vyšli z ordinácie a následne aj z nemocnice. Z toho pachu sa mi už dvíhal žalúdok, potrebovala som trocha čerstvého vzduchu.

„Vidíš, vravela som ti, že som v poriadku.“ Prehovorila som, keď som sa konečne poriadne nadýchla.

„Ty si nemal ísť tiež na kontrolu?“

„Ja idem zajtra s rukou a až o dva týždne so stehmi na hlave. Ale to už budeme dávno doma.“ Usmial sa na mňa a zdravou rukou si ma pritiahol k boku. Pomaly sme po chodníku kráčali k pláži. Bolo pol šiestej večer a horúci vzduch presýtený lúčmi podvečerného slnka spríjemňoval jemný vietor, ktorý mi rozfukoval vlasy.

„Ako to bude s tým vyšetrovaním?“ opýtala som sa.

„Všetko je viac menej jasné, po tvojej výpovedi by sme sa tu nemali zdržať viac ako jeden deň. Na rozsudok si môžeme počkať aj doma. Keby niečo, priletíme. Som známa osoba, nikto sa nebojí, žeby som mohol len tak zmiznúť.“

„Vypovedať idem kedy? Nepamätám si, žeby si mi to spomínal.“

„Zajtra, hneď ráno. Chceli ťa vziať už dnes, no presvedčil som ich, aby počkali, kým sa trochu nespamätáš a zdravotne nedáš dokopy.“

„Ďakujem ti. Čo ostatní? Vracajú sa teraz alebo čakajú na nás?“

„Počkajú. O dva dni predĺžená dovolenka len potešila. Aj napriek smutným okolnostiam.“

„Čo Laura a Ben?“

„Podľa mojich informácií mali byť na polícii dnes. Už by to mali mať za sebou.“

„Je mi to ľúto. Mohla som si za to sama, mala som to aj sama pretrpieť. Nikoho som nechcela zaťažovať.“

„Prestaň prosím. Nemôžeš za to, že si si chcela zatancovať a z toho chlapa sa vykľulo prasa.“

„Vieš dobre, že by sa nič nestalo, keby nemal príležitosť.“

„Viem dobre, že to nie je tvoja vina. Ty si ho nikam nezatiahla, ani si ho nevyzývala, aby spravil to, čo spravil.“ Len som pokrútila hlavou. Stále som na to mala svoj názor a nijako ma nemohol presvedčiť, že to nebola aj moja chyba. Sebaľútosťou však nič nezískam. Musím sa s tým zmieriť, nič iné mi neostáva. Inak ma to bude strašiť ešte veľmi dlho. Prišli sme k pláži a chvíľu potichu kráčali vedľa seba.

„Sue?“ začal Niall.

„Hm?“

„Prečo si sa bála, že ťa opustím?“ opýtal sa otázku, ktorá ho zjavne trápila už od včera. Povzdychla som si. Ako mu to len vysvetliť? Zastavila som sa a sadla si. Nasledoval ma.

„Pretože ma každý opúšťa.“ Vypadlo zo mňa nakoniec jednoduché vysvetlenie. Nič nevravel, čakal, či budem pokračovať. Ja som vedela, že mu to raz povedať musím a asi na to nebude lepšia príležitosť. Zahľadela som sa na more.

„Kým sa v mojom živote objavili Niks a Lil, všetko bolo úplne inak. Mala som inú najlepšiu kamarátku, vlastne dve. Prvú som poznala od druhej triedy, no najlepšími kamarátkami sme sa stali až niekedy v ôsmej triede. Šli sme aj na rovnakú strednú, všetko bolo skvelé. Vedeli sme sa perfektne porozprávať, navzájom sa povzbudiť, pomôcť si. Potom to prestalo. Neviem prečo, dôvod som sa nikdy nedozvedela ani som naňho nikdy neprišla. Jednoducho to postupne prestalo fungovať. Menej sme sa rozprávali. Ona začala viac času tráviť s inými ľuďmi a ja som zatiaľ v tichosti doma ležala na posteli a slzami zmáčala vankúš. Kvôli nej, kvôli tragickosti života, ktorú som si sama v hlave vytvorila. Vtedy som prvý krát začala premýšľať nad samovraždou. Všetko okolo mňa bolo čierne, nemala som sa o koho oprieť, komu sa zdôveriť. Na rodičov som vtedy nepomyslela, vieš, aký mám s nimi vzťah. Myslela som si, že všetko vyrieši pár tabletiek alebo jedna ostrá žiletka. Nikto ma nepotreboval, nikomu by som nechýbala. Všetko som mala naplánované, premyslela som si každý jeden krok. Ako to spraviť, aby ma nenašli včas, aby to čo najmenej bolelo. Nikdy som to však nespravila. Raz som dokonca chytila žiletku do ruky, no nenabrala som dostatok odvahy. Som zbabelec, a to mi zachránilo život.“ Na chvíľu som prestala rozprávať. Do očí sa mi začali tlačiť slzy. Stále to kdesi v mojom vnútri bolelo, len som to celé roky tlačila do úzadia a snažila sa to ignorovať. Aj sa mi to darilo, nie však teraz, keď som o tom rozprávala. Všetko som mala pred očami, staré rany sa znova obnovili. Zhlboka som sa nadýchla. Musela som to dotiahnuť dokonca a toto zďaleka nebol celý príbeh.

„Asi mesiac po tom, čo sme sa už len zdravili na chodbe si našla svoju vysnívanú lásku, konečne spoznala pravé šťastie. Priala som jej to, naozaj. No na druhej strane ma to mrzelo. Nie to, že bola šťastná, ale to, že som nebola pri tom. Príliš som si zvykla, že sa so mnou delí o všetko a potom mi to začalo chýbať.“ Ušla mi prvá slza.

„Druhú som spoznala, keď som sa vykopala z najhoršieho. Neviem, ako som to dokázala, no podarilo sa mi to. Veľmi dobre sme si rozumeli hneď od začiatku a trávili sme spolu veľmi veľa času. Bolo to opäť o tom istom. Vedeli sme sa porozprávať, zasmiať, podržať. Ako rýchlo to začalo, tak rýchlo to skončilo. Necelý rok na to sme okolo seba prešli na ulici akoby sme sa nepoznali. Prečo sa to rozpadlo? Neviem. Jedného dňa mi napísala, že ma viac nepotrebuje, že je jej bezo mňa lepšie. Môj mozog to nechcel pochopiť. A ani nepochopil. Nejako sa to zlepilo späť. Všetko bolo na chvíľu ako predtým. No dlho to netrvalo. Po dvoch týždňoch sa to zopakovalo opäť. Potom ešte dvakrát, no zakaždým sa to zhoršovalo. Aj keď sme sa ako tak udobrili, boli sme si vzdialenejšie ako predtým. Bolelo to. Veľmi. Zakaždým som dostala ranu priamo do srdca, zakaždým som padla rovno na kolená, pretože som slepo verila ani neviem v čo. Vo svojom vnútri som cítila, že to tak nemá byť, že sa navzájom potrebujeme. Viem, že to znie čudne, no niečo mi vravelo, že je to jednoducho tak. Nakoniec som však nemala na výber. Nechala som to tak. Už som viac nedokázala zniesť tie pády. Bola som úplne na dne a opäť som sa začala pohrávať s tými najtemnejšími myšlienkami. Na nohy ma postavil zázrak menom hudba. Vždy, keď som sa cítila zle, tak som si ju jednoducho pustila do hlavy a všetko ostatné vyhnala von. Raz som sa pýtala našej spoločnej kamarátky, ako sa má. Dozvedela som sa, že je šťastná. Situácia sa zopakovala a všetky moje pocity tiež. Tentoraz to však bolo v niečom iné. Vtedy som si naplno uvedomila, že ľudia sú bezo mňa naozaj šťastnejší. Ako bolo možné, že sa dvaja ľudia stali o sto percent šťastnejšími hneď potom, ako som zmizla z ich života? Jediným kaziteľom ich šťastia som musela byť ja.“ Slzy mi už bez prestania stekali po tvári. Ani som nevedela, či ma Niall počúva. Bolo mi to jedno. Táto spoveď sa nakoniec stala mojím zmierením so mnou samou. Nikomu som to doteraz nepovedala, ťažilo ma to strašne dlho. Potrebovala som to všetko pochopiť, odpustiť si.

„Opäť som sa postavila na nohy. Nič iné mi neostávalo. Dopomohli mi k tomu aj Niks a Lil. Nechcela som sa viazať, nechcela som zažiť ďalšie sklamanie. Nikoho však nezaujíma čo chcem, dokonca ani moje pocity. Prirýchlo som sa naviazala, ako vždy. Sklamanie zatiaľ neprišlo, ale nemyslím si, že na seba nechá dlho čakať. Je mi ľúto, že im bránim v šťastí, ale som príliš sebecká na to, aby som ich od seba odohnala. Keď to pochopia, odídu samé. A ja sa opäť postavím a pôjdem ďalej, pretože inú možnosť mať nebudem. Celé je to moja chyba, ja si to musím odpykať. Príliš to citovo prežívam. Keby som sa do všetkého tak nevkladala, nemuselo by to tak bolieť.“ Stíchla som. Niall bol taktiež ticho. Keď som sa naňho pozrela, po lícach mu tiež tiekli slzy, pozeral sa na more rovnako ako ja.

„Pre toto si myslela, že ťa chcem opustiť?“ vrátil sa k pôvodnej otázke.

„Presne pre toto. Myslela som si, že si pochopil, že ti bránim v šťastí, že je najvyšší čas aby som vypadla z tvojho života, nechala ťa stretnúť to, čo ťa konečne naplní šťastím, aké si doteraz nepoznal. Ty by si mal na to aj dôvod, možno by som to sama sebe vysvetlila jednoduchšie. Akurát by som to ťažšie niesla, pretože práve pri tebe som spoznala svoje šťastie.“ Zrazu ma dusil vo svojom objatí. Neviem, ako dlho sme tak zotrvali, čas nebol podstatný. Rozhodla som sa. Nebudem pochybovať, pozerať do budúcnosti či minulosti. Dôležitá je prítomnosť a ja si ju budem vychutnávať plnými dúškami, kým sa bude dať. Čo príde, bude. Ak sa mi to nebude páčiť, pokúsim sa to zmeniť. Ak to nepôjde, hodím to do minulosti, oprášim sa a pôjdem ďalej. Príde niečo iné.

„Neviem si predstaviť dokonalejšie šťastie ako teba. Nikdy ťa neopustím, nech sa deje čokoľvek.“

„Niall, nesľubuj. Potom to bolí ešte viac.“

„Ale ja to myslím vážne.“

„Nemôžeš vedieť, čo sa stane. Nič nesľubuj, jednoducho buď so mnou, kým budeš chcieť.“ Nič viac nevravel. Len ma pobozkal. Silno. Akoby chcel spečatiť svoje predchádzajúce slová.

„Nemali by sme už ísť? Je neskoro.“ Slnko začalo zapadať.

„Čo takto západ slnka na pláži?“

„Nie som proti, len ma už trochu bolí zadok. Čo takto prechádzka?“ postavil sa a vytiahol ma so sebou.

„Ľúbim ťa.“

„Ja viem. Ja teba tiež.“ Uistila som ho bozkom. Vyzuli sme si topánky a prešli bližšie k moru. Nohy sa nám zabárali do mokrého piesku a obmývala ich voda z prílivu. Slnko zafarbilo oblohu aj more do červena. Pozerala som sa na tú nádheru a rozmýšľala nad tým, o čo všetko som mohla prísť, keby som bola vtedy tou žiletkou potiahla. Bez akéhokoľvek rozmýšľania som sa zohla a šplechla trochu vody na zamysleného Nialla.

„Nechcela som ťa tým zaťažiť.“ Usmial sa na mňa.

„To je v poriadku, na to som tu.“

„Vieš, že sa mi uľavilo? Cítim sa tak inak, ľahšie. Keď tak nad tým premýšľam, tak každý pád ma v konečnom dôsledku aj tak len posilnil. Nepoučila som sa, ale to neznamená, že mi niečo nedal. Svojím spôsobom som za to všetko vďačná.“ Usmiala som sa a zastavila som. Otočila som sa k slnku a jednoducho ďakovala. Za všetko. Za celý môj život. Potrebovala som to. Cítila som, že všetko je tak, ako má byť. Nič z toho, čo sa stalo sa nestalo len tak. Niall ma zozadu objal a bradu si oprel o moje plece, ja som si hlavu oprela o tú jeho. O nohy sa mi otierala teplá voda a ja som nadovšetko cenila čarovnosť okamihu. Slnko pomaly zapadalo až úplne zmizlo z dohľadu. S Niallom sme sa vybrali späť do domu. Po ceste sme sa bláznili ako malé deti. Čľapali sme po sebe vodu a smiali sa. Ani jeden si nevšímal začudované pohľady okolia či oškreté a ubolené nohy a ruky. Opäť sa dostavil ten stav, kedy som pri Niallovi zabudla na celý svet.

Keď sme konečne celí mokrí, no vysmiati, dorazili domov, privítala nás vôňa večere. Prezliekli sme sa a všetci spolu sme sa za veselého hovoru najedli. Nakoniec sme sa posadili do obývačky a spolu s Niallom sme ostatným vysvetlili čo sa včera stalo. Padlo pár otázok a niektoré detaily som radšej vynechala. Oznámili sme im, čo a ako bude ďalej. Niall im včera povedal len málo základných informácií, dnes sme to rozobrali do detailov. Na všetkom sme sa dohodli a večer sa nakoniec niesol v celkom veselej nálade. Vyplakala som sa dosť, smiech bol to, čo som potrebovala.