Cuz I can love you more than this 46

Vyšetrovanie prebiehalo bez veľkých problémov a hlavne rýchlo. Opísala som im celý priebeh, spýtali sa pár otázok a pustili nás domov. Našťastie. Neviem, či by som vydržala hovoriť o tom ešte chvíľu. Vzhľadom k tomu, že nie sme miestni, nemusíme sa zúčastniť súdu. Dôkazy sú jasné, výpovede do seba zapadajú, takže niet pochýb o tom, čo sa stalo. Večer letíme domov. Už sa neviem dočkať. Bolo mi tu krásne, ale začína mi chýbať Bonnie a Londýn. S Niks som celý čas ani raz nevolala, tiež som zvedavá, čo má nové. Taktiež aj Lil. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi som sa odrezala od sveta.
Nebolo to odo mňa pekné, no za celý čas ma ani nenapadlo niekomu sa ozývať. Tablet som nemala zapnutý odkedy som volala domov. Na jednej strane to bolo dobré, pretože som nemala prístup ani k správam. Dúfam, že sa ten incident nikde neobjavil. Neviem, ako by som to vysvetlila doma. Naši by po mňa prišli aj do Londýna a odtiahli ma späť domov. Veď čo ak sa to zopakuje?

„Niall? Boli sme niekde v správach?“ opýtala som sa ho, kým sme si balili veci.

„Keby áno, tak tým mám zahltený celý Twitter a nič sa mi tam nezjavilo, takže sa to pravdepodobne podarilo nejako utajiť. Aj tak budú nejaké reči kolovať, pretože sme obaja dobití a to sa nedá nevšimnúť, aj keď je to už v štádiu hojenia.“

„Nechcem to hovoriť našim, ak nebudem musieť, preto sa pýtam.“

„Myslím si, že zatiaľ je to v poriadku. Keby sa to prevalilo, tak niečo vymyslíme. Neboj sa. Nenechám ťa v tom.“ Prišiel ku mne a objal ma. S radosťou som sa skryla v jeho náručí.

„Ja viem.“ Pobozkala som ho.

„Pôjdeme ešte na chvíľu k moru? Chcem si užiť trochu tepla, kým môžem.“ Vonku krásne svietilo slnko a mne sa zažiadalo ešte trochu teplého piesku a príjemnej vody.

„Prečo nie? Nevidím v tom problém, odchádzame až o štyri hodiny.“ Odtiahol sa odo mňa.

„Idem sa opýtať, či sa niekto pridá.“ Povedal a odišiel z izby. Ja som z kufra vytiahla plavky, ktoré som už stihla zbaliť a prezliekla som sa. Akurát som si viazala vrchný diel, keď sa vrátil.

„Všetci sa prid-“ veselým hlasom začal, no zastavil sa v strede slova. Prekvapene som sa otočila. Vydesene sa na mňa pozeral. Tušila som prečo. Modriny sa začali sfarbovať do zeleno-žlta a vyzerali trochu strašidelne.

„Čo je?“ pre istotu som sa opýtala.

„Nič, len...vyzeráš hrozne.“

„Tak to ti pekne ďakujem.“ Zasmiala som sa.

„Vieš, ako to myslím. Tie modriny sú strašné.“

„Viem, ale už sa hoja. Onedlho nebude vidno nič. Aj slnko im snáď trochu pomôže. Ideme?“

„Prezlečiem sa a môžeme.“ Smutne sa usmial. Podišla som k nemu.

„To nič. Na mne naozaj nebude nič vidno. To ty budeš mať pamiatku do konca života.“ jemne som mu prešla po náplasti na hlave.

„Pamiatku na teba. Bude mi pripomínať, že si mám na teba dávať väčší pozor.“ Venoval mi bozk na čelo. Musela som sa usmiať. Zbožňujem, keď o mne takto rozpráva. Akoby ma nikdy nechcel pustiť preč.

„No obliekaj sa, lebo nám zmizne slnko.“ Podpichla som ho a šla zbaliť uteráky. Natiahla som na seba šaty a spoločne sme zišli dole. Z kuchyne sme zobrali vodu, počkali na ostatných a šli na pláž. Poriadne sme sa vybláznili vo vode a krásne si oddýchli na pláži. Všetko zbehlo príliš rýchlo. Museli sme však ísť, inak by nás tu nechali.

Pozbierali sme sa z pláže a vrátili sa do domu. Rýchlo som sa osprchovala a dobalila ostatné veci. Niall spravil to isté a hneď sme sa spolu s ostatnými vybrali na letisko. Prechod cez letiskovú kontrolu a všetko okolo toho chvíľu trvalo. Nechýbali ani novinári, ktorí sa bohvieodkiaľ dozvedeli, že letíme práve dnes.

Spokojne som si vydýchla až o hodinu, keď som sa uvelebila v sedadle a chytila Nialla za ruku.  Pritiahol si ma k sebe a ja som sa oprela o jeho rameno. Našťastie mu dnes doktor zložil z ruky obväz. Vraj ju má v poriadku, mal by ju však trochu šetriť. Vyzerá to tak, že sa všetko pomaly vracia do normálu. Teda, do normálu podľa možností. Z pamäte si to nikdy nikto z nás nevymaže a Niallovi nikdy úplne nezmizne ani tá jazva na hlave. Nakoniec som z toho vyšla najlepšie. Bez jediného vonkajšieho znaku. To, čo mám vo vnútri je len moja vec. Na to sa nikto nebude pýtať.

„Tešíš sa domov?“ opýtal sa ma Niall. V lietadle bolo na počudovanie ticho, každý sa potichu rozprával so svojím partnerom, nikomu sa nechcelo kričať ani smiať. Dokonca ani Louisovi, u ktorého to bolo maximálne čudné. Každý si uvedomoval návrat do reality. Pre chlapcov to musel byť najväčší skok, keďže si za ten týždeň pomaly odvykli od všetkej pozornosti, pišťania a vrieskania. Toto musel byť pre nich asi najpokojnejší týždeň za celý rok. Ani cez Vianoce nemali toľko súkromia.

„Vieš, že aj hej? Tento týždeň bol prekrásny, teda až na pár okamihov, no nemôžem sa dočkať, kedy sa nadýchnem Londýna a pritúlim si Bonnie k sebe. Ale piesok, slnko a more mi budú chýbať tiež. Som veľmi náročná?“

„Ani náhodou. Tak akurát.“ Smial sa na mne.

„Čo ty? Tešíš sa?“

„Aj áno, aj nie.“

„Akoto?“

„V Londýne s tebou nebudem môcť tráviť toľko času. Ty máš školu, prácu, my budeme mať tiež nabitý program.“ Posmutnel.

„Miláčik, nemysli na to. Budeme spolu tak často, ako sa bude dať. Mohol by si sa ku mne na čas nasťahovať alebo vymyslíme niečo iné.“

„To ma nenapadlo. A keby si prišla ty k nám?“

„Od vás to mám všade ďaleko. A pri chlapcoch sa toho veľa nenaučím.“ Zasmial sa.

„Máš pravdu. Rád by som bol s tebou, len čo na to povie Niks.“

„Porozprávam sa s ňou o tom, ale nemyslím si, že by mala byť proti. Byt nie je až taký malý, aby sme si navzájom prekážali.“

„Keď to s ňou prediskutuješ, zavolaj mi. Keby bola proti, tak si ťa niekam unesiem. Stačí, že budeme od seba, kým budem na tour.“

„To je ešte ďaleko, nespomínaj to prosím. Zatiaľ na to nechcem myslieť.“

„Dobre, tak to bude asi lepšie. Budeme sa tým zaoberať až keď to bude aktuálne.“

„Ďakujem.“ Lietadlo pomaly vzlietalo a ja som sa zahľadela z okna. Slnko akurát zapadalo. Stisla som Niallovi ruku a spolu sme pozerali, ako obloha mení farbu.

„Ľúbim ťa.“ Zašepkal mi do ucha.

„Viem. Ja teba tiež.“ Vtisla som mu jemný bozk na pery. On to však nenechal len tak a prilepil sa na moje ústa. Zabudla som na nejaký západ slnka. Všetko, čo som vnímala boli jeho pery hrajúce sa s mojimi. Keď ma o chvíľku pustil, spokojne som vydýchla. Takto ma už dlho nebozkával.

„Nie si unavená?“ opýtal sa ma, stále blízko mojej tváre. Zrazu odvrátil tvár a zívol si. Usmiala som sa.

„Ani nie. Ale ak chceš, tak si pospi.“ Prikývol.

„Neviem, čo je to so mnou.“ zasmial sa, vytiahol spod sedadla vankúš a ľahol si mi do lona.

„Si unavený, to je predsa normálne, nie?“

„Bolo by to normálne, ak by som mal byť z čoho.“ Zamrmlal a zavrel oči. Pohladila som ho po líci a ruky mu zamotala do vlasov. Jemne som sa mu v nich prehrabovala. Usmieval sa. Pohyb mojich rúk sa zautomatizoval a ja som neprítomne pozerala z okna. Nemyslela som na nič, aj napriek tomu, že som mala plnú hlavu myšlienok. Len preskakovali z jednej na druhú a dokopy nedávali najmenší zmysel.

Cesta bola neuveriteľne rýchla. Zapla som si hudbu a neviem, či som zadriemala alebo sme boli v Londýne naozaj tak skoro.

„Niall, sme tu.“ Trochu som ním potriasla. Zhlboka sa nadýchol a otvoril oči. Natiahol sa a usmial sa.

„Ránko. Čo budeš robiť v noci?“ rýpla som doňho.

„Jedna činnosť ma napadá, ale to by som ťa musel mať pri sebe.“

„A ak pri tebe nebudem?“

„Tak budem spať. A snívať. O tom, že pri mne si.“ Ako môže byť niekto taký sladký? K tomu ešte jeho prekrásna tvár so šibalským úsmevom na perách a mne bolo jasné, že dnes budem veľmi ľutovať, že nie je pri mne. Chcela som však byť trochu s mojimi dievčatami. Celý týždeň som ich zanedbala, teraz im to musím vynahradiť.

Aj som tak urobila. Po pristátí, keď sme sa predrali davom fanúšičiek a fotografov som sa rozlúčila s Niallom, nasadla do taxíka a odviezla sa domov. Z taxíka som ešte zavolala Niks, aby ma očakávala, nechcela som prísť v nevhodnej situácii. Potešená mi oznámila, že je sama, a že sa na mňa teší. Tak som teda vyšla po schodoch a odomkla si dvere. Keby bola Bonnie o trochu väčšia, tak ma zvalí na zem, taká naradostená si to do mňa napálila. Vyskočila mi do náručia a pooblizovala mi celú tvár.

„Stačí!“ smiala som sa.

„Áno, aj ty si mi chýbala ty psíča jedno nezbedné.“ Pritískala som si ju k sebe.

„Aj ja som ti chýbala?“ pobavene sa pýtala  Niks opretá o zárubňu sledujúc celý výjav.

„Všetci ste mi chýbali.“ Usmiala som sa na ňu. Bola to pravda, aj keď som si to uvedomila trochu neskoro. Objali sme sa a konečne som za sebou zavrela dvere. Vyzula som sa, zhodila bundu a pomedzi to sa vypytovala Niks, ako sa bezo mňa mali a čo je nové.

„Nové? Nič. Všetko po starom. Trochu som sa o teba bála, keď si sa tak dlho neozývala, ale nakoniec som usúdila, že to nie je potrebné. Keby sa niektorému z chlapcov čo i len vlas na hlave zlomil, boli by toho plné správy a tak som mohla byť na pokoji.“ Smiala sa, kým ťahala môj kufor do izby. Sadla si na posteľ, ja na zem a začala som vybaľovať. Pýtala sa ma rôzne otázky a ja som s úsmevom na tvári odpovedala. Ako bolo, čo bolo, kde sme boli, čo sme robili a podobne. Všetko som jej porozprávala, no tej osudnej noci som sa vyhla. Spomenula som kubánsky bar a povedala som, že bolo dobre a prešla som k ďalšiemu zážitku. Modriny si síce všimla, ale len tie na rukách. Vyhovorila som sa na dvere, do ktorých som sa často búchala. Najviac ju však zaujalo moje tetovanie. Vedela, ako veľmi som po ňom túžila a bola rada, že som si konečne splnila sen. Nezabudla ani desaťkrát vyzdvihnúť, ako krásne som opálená a ako mi závidí to teplo a more. Niks nie je príliš zimný typ, lepšie sa cíti v lete.

Potešila sa aj darčekom, ktoré som jej doniesla. Boli to síce samé drobnosti, no pri niektorých jej naozaj zasvietili oči. Bonnie sa ku mne celý čas tlačila a ja som ju hladkala a šantila sa s ňou. Cítila som sa skvelo. Doma.

Keď sme už obe nevládali ovládať zívnutia, zhodnotili sme, že aj zajtra je deň. Zapriali sme si teda dobrú noc a každá šla po svojom. Ja do sprchy, Niks do postele. Po výdatnej sprche som zaliezla pod paplón a ostalo mi akosi zima. Chýbal vedľa mňa Niall. Kým si odvyknem, že sa k nemu nemôžem v noci pritúliť, trochu to potrvá. Predsa len, na dobré veci sa ľahko zvyká a ťažko sa od nich odvyká.

Je tu bez teba chladno. Vankúš s perinou mi už nestačia, chcem tu teba. Chýbaš mi tu. Ľúbim ťa. Sue xx

Odpoveď na moju polozúfalú SMSku prišla takmer okamžite.

Ja sa pozerám na druhú polovicu postele a predstavujem si ťa tu. Nie je to však ono. Tiež ťa ľúbim. Niall xx

Pripadala som si ako závislák, ktorého odstrihli od permanentného prísunu jeho drogy. Nevedela som sa dočkať, kedy dostanem ďalšiu dávku aj napriek tomu, že som poslednú mala len prednedávnom. Predstavila som si jeho anjelskú tvár a snažila sa zaspať. Zrazu ma prepadol strach. Opäť sa do popredia drali pesimistické myšlienky a ja som sa začala báť toho, čo bude. Naštvaná sama na seba, pretože som im to dovolila, som o dve hodiny zaspala.